Sú menšie ako listy, (poštovné za ne, tiež neurobí veľkú dieru v mesačnom rozpočte) ale častokrát sú veľkými oknami do sveta... Do početných svetov, ktoré možno nikdy nenavštívime. Prichádzajú z krajín, ktoré sú občas vzdialené tisícky kilometrov a inokedy je to len susedné mesto. Občas prichádzajú na žiadosť, ale najväčšiu radosť robia tie neohlásené. Ráno sa zjavia v schránke a často z nich cítiť diaľky. Niekedy je to na nich aj vidno, to keď sa cestou stihnú ušpiniť a dostanú sa také ufúľané do rúk adresáta.
Zvláštnou skupinkou sú tie pozdravy, ktoré čakajú v starom kufri alebo v krabici od topánok na svoje objavenie. Vytlačili ich začiatkom 19. alebo 20. storočia a predávali sa za drobné. Vidno na nich ulice a budovy, ktoré už nejestvujú. Zažltnuté obrazy sveta takto prežívajú svoj veľký návrat. Aspoň na okamih. Akoby sa znovu objavili v rannej pošte. Prišli od celkom neznámeho odosielateľa, častokrát napísané ceruzkou a nie atramentom. Text napísaný pred mnohými rokmi sa dá čítať len s veľkou námahou. Stihli sa na nich usadiť aj drobnučké zrniečka prachu, ktoré cítiť pod prstami, keď sa ich dotýkame. Nie, nie je jasné komu presne bol pozdrav určený... Len fotografia na jednej strany pohľadnice ostane svedkom toho, že si ktosi spomenul.
Za posledné roky mám však dojem, že kult pohľadníc akosi umiera. Pomaly sa vytráca, spolu s rozšírením myšlienky, že svet sa vďaka rýchlym lietadlám a autá m zmenšuje. Možno ľudia majú dojem, že už len málokoho zaujíma ako vyzerá malé meste, kde ste trávili leto. Možno už absolútne nikoho nezaujíma pozdrav z morského pobrežia, kde je podávavajú v reštaurácii najlepšie pečené ryby. Možno už len veľmi málo ľudí napadne poslať pohľadnicu len tak bez bližšieho dôvodu... Priatelia ale aj rodina by sa možno čudovali ale hlboko v duchu tajne potešili.
Spomínam si na príhodu z hodiny angličtiny na základnej škole. Učiteľka nám priniesla adresu asi 9-ročného chlapca z Austrálie (ak si dobre pamätám), ktorý trpel leukémiou. Jeho veľkým želaním bolo dostať pohľadnice z celého sveta od čo najväčšieho počtu ľudí. Pamätám si, že väčšina triedy sa zapojila a možno niektoré, tie pozdravy vyčarili úsmev u neznámeho chlapca na druhej strane sveta.
Poznám aj jedincov, ktorí vedia pozdravom potešiť aj seba samotného.
Priznajme si... Kto ani raz v živote neposlal sám sebe pohľadnicu z túlačiek po svete? Od istého času to robím s veľkou radosťou aj ja. Dáva mi to možnosť spomínať doma na miesta kam som sa dostala. Vźdy keď potom nájdem tieto kúsky leta (stráveného v Taliansku, Paname alebo aj v Mexiku) je to akoby som tam na okamih bola. Pri tých pohľadniciach, ktoré nemám na svedomí, zase rada snívam o tom ako presne vyzerá miesto odkiaľ boli odoslané.
Viem, že leto je už takmer v nenávratne, no skúste poslať komusi pozdrav len tak. Zachráňme pohľadnice! Nie preto, že ste na dovolenke. Len tak! Isto príde aj na Vás... Ja osobne rada pošlem pozdrav z Nového Anglicka komukoľvek.
