Samozrejme časom náš pozorovaný/á všetky chýbajúce elementy dennodeného života nájde. Práca, ktorá bola možno v nedohľadne sa jedného dňa objaví. Už sa viac nebude deň obmedzovať len na to čo uvariť, kam sa ísť prejsť alebo či povysávať alebo umyť riady. Okrem práce sa nájde isto aj čosi viac, lebo aj v cudzej krajine sa dá uplatniť (hoci to znie neuveriteľne), len to možno trvá trochu dlhšie.
Vtedy sa konečne stratí aj pocit toho, že je neužitočný alebo čiastočne nesvojprávny a večne na kohosi odkázaný.
Partner našeho pozorovaného bude možno pri tomto všetkom, ale len za predpokladu, že dočasné šialenstvo predchádzajúce týmto šťastným dňom ich navždy nerozdelí. Pretože ani (možno) nevšedné začiatky nezaručujú zdarný priebeh partnerského vzťahu.
To platí asi dvakrát v tomto pozorovanom prípade. Treba rátať totiž aj s tým, že nie každý jedinec chápe ako sa jeho druhá polovička cíti... Nie, teraz nemám na mysli problémy spôsobené občasných zlým prekladom partnerových slov. Skôr hovorím o tom ako sa zrazu môžu obaja (väčšinou tajne a tí úprimnejší aj nahlas) pohrávať s otázkou, či je to to pravé orechové (makové alebo iné) a či im to vydrží? Nie, nikdy sa nedozvedia, či by si tieto existenčné otázky museli klásť aj v prípade, že žijú s kýmsi iným... S kýmsi iným, komu by nebolo treba často vysvetľovať slovné spojenia a voziť ho do práce prípadne učiť jazdiť. Nechcú to vedieť, pretože im to dáva silu veriť. Dáva im to šancu nemať v skrini neustále zbalený kufor, ako aj nespúšťať z očí cestovný pas.
Z času na čas na oboch (môže a verte mi, že aj) príde ponorková choroba, ktorú je v tomto prípade lepšie nazvať superponorkovou horúčkou. Zachvacuje oboch partnerov, bez ohľadu na to, ktorý z nich je prisťahovalec a ktorý domorodec. Občas zviera hrdlo a nedá spávať nikomu v domácnosti. Len málokto sa jej vyhne, i keď málokto sa ňou pochváli... Je predsa dočasná. Občas sa bojuje totiž s nepriateľom jednoduchšie, keď o ňom vie čo najmenej ľudí. Vtedy človeka musí napadnúť aj to, že život na opustenom ostrove len s milovanou polovičkou, by možno nebola taká ideálna vec... (Kto to kedy vymyslel, musel byť riadne pod parou a veľmi dlhoooo bez partnera.)
Veľkosť tohto dočasného šialenstva závisí priamo úmerne od času jeho trvania... Hoci treba priznať, že po určitom bode už vôbec nezáleží na tom, čo sa okolo týchto odvážlivcov deje. Pretože si obaja pomaly zvykli, tak ako si len ľudia vedia zvyknúť na všetky druhy udalostí, ktoré ich v akomsi smere obmedzujú.
------------------------------------
Venované všetkým, ktorí to stále skúšajú a stále jeden druhého navzájom milujú. (Aj cez občasné slzy zúfalosti.)