Alebo nás pošlú veľkými krokmi preč z USA.
To sme ešte skutočne nevedeli, že možno len zázrakom nás nebudú spovedať ani necelú hodinu. Na imigračnom úrade si nás prišla vyzdvihnúť milá pani v modrom svetríku. (Keby ste ju videli kdesi na ulici nepoviete, že sa zaoberá čímsi takým ako je federálna služba.) Stále som si však vravela, že je to len akési prestrojenie pre široké masy a hlavne na zmätenie nepriateľa. Tento si môže celkom jednoducho myslieť, že prejsť imigračným sitom a dostať Zelenú kartu bude taká veľká sranda ako rovnomenný film. Pravda je celkom iná. Túto snímku po posledných mesiacoch považujem len za návnadu pre všetkých, ktorí by si to chceli skúsiť.
Pohovor začal našim (hromadným) povstaním a BUDEM HOVORIť PRAVDU A NIč INé LEN PRAVDU. PRISAHáM. Hneď potom nasledovala časť pohovoru len pre mňa. Pani kladúca otázky poslala Erica von.
Dostali ma. Uvažovala som zrazu aj o tom, ako odpovedať na prípadnú otázku: Čo mávate väčšinou na raňajky? Dostali sme totiž správy, že toto je jedna z obľúbených (záludných) otázok imigračných pracovníkov. Vypracovali sme teda s Ericom sériu odpovedí na každú príležitosť:
Najradšej máme cereálie Shreded feet (vo voľnom preklade Nastrihané nožičky). Tieto sa ale v skutočnosti volajú Shreded wheat.
My neraňajkujeme. Manželovi ráno nechutí a ja nerada jem samotná. Len keby tie naše psi neotravovali.
Od istého času väčšinou chlieb so sardinkami. To je taký môj rodinný zvyk z Európy, ktorý som naučila manžela.
Napokon sme, ale nemohli prezentovať žiadnu odpoveď. Úradníčka vo svetríku nebola očividne zvedavá na naše stravovacie návyky.
Oveľa viac ju zaujímala celá história našeho príchodu do Mainu, cesta autom naprieč Amerikou a to ako nám bolo v Arizone. Nasledovali celkom pochopiteľné otázky o našom stretnutí , či tom kde žijú rodičia môjho manžela. Tým to haslo. Na moje veľké prekvapenie nechcela vidieť ani žiadne naše spoločné fotografie. Tie staršie, svadobné a ani nové. Nepadlo o nich ani slovko. (Párik pred nami sa pohoršoval, že úradníci neboli zvedaví na ich krásne vypracovaný rodinný album.) Toľká škoda.
Nedostala som žiadne iné záludné otázky typu: Koľko rokov má váš manžel? Koľko zástrčiek je vo vašej kúpeľke? Akej farby sú steny vo vašej spálni? (Tejto druhej som sa trošku bála, lebo Eric mohol odpovedať hociako, keďže niekedy je farboslepý.) Na tieto dotazy nás pripravoval vzdialený príbuzný, ktorého manželka nemala prehľad o ich vlastnej kúpelni. Nebola to žiadna tragédia. Len to príde všetkým komické aj po vyše desiatich rokoch.
Eric bol privolaný späť. Očividne (a pre nás celkom nepochopiteľne) nebolo treba ďalšieho vypočúvania. Stačí dva či tri mesiace trpezlivosti a poštou by mala prísť kartička. Prekvapený a zrejme aj uľavený Eric prehlásil, že ma konečne teda bude môcť poslať do práce. Mňa v tom momente skôr napadlo, že budem môcť konečne vypadnúť z domu a zase sa cítiť, že ako tak žijem.
